Silikátové farby

Silikátové farby sú farby spájané vodným sklom. Vodné sklo objavil r. 1818 nemecký chemik Johann Nepomuk von Fuchs. Od r. 1842 ich začal spolu so Schlothauerom využívať ako prísadu farieb na nástennú maľbu. Svoju metódu maľby nazval stereochromia. Spočívala v maľbe na stenu, suspenziou pigmentov vo vode a následné fixáciou diela vodným sklom. Metodu časom zdokonalil Adolf Wilhelm Keim (jeho patent pochádza z r. 1878) a nazval ju minerálnym maliarstvom. Jeho minerálne farby boli dvojzložkové. Pripravovali sa vmiešaním zmesi pigmentov, plnív a ďalších prísad do vodného skla krátko pred použitím.

Ďalším vývojom uskutočňovaným radou nezávislých výrobcov bol vyriešený problém skladovateľnosti farieb po zmiešaní vodného skla s ostatnými komponentmi. Tak vznikli dnešné jednozložkové silikátové farby, v ktorých býva prípustný malý obsah organických látok. Typicky sa jedná o prísadu polymérnej disperzie ako doplnkového spojiva pigmentov, alebo silikónovej živice pre vnútornú hydrofobizáciu výsledného náteru. Za hornú hranicu obsahu organických látok, pri ktorom je zachovaný silikátový charakter, je považované 5% hm. Inač povedané aj takéto farby by mali byť označované ako silikátové disperzné farby.

Vyzretie náteru silikátovej farby nastáva stvrdnutím vodného skla po jeho neutralizácii oxidom uhličitým zo vzduchu. Výsledným produktom sledu reakcií je viazací gél oxidu kremičitého - "silikagél". Dej býva označovaný ako "prokremeňovanie". Látka s kryštalickou štruktúrou kremeňa však nevzniká. Zatvrdnutý silikagél je podobný skôr amorfnému opálu.