Disperzné farby
Disperzné farby sú farby spájané vodnou disperziou syntetického polyméru. Od doby svojho zavedenia v 70. a 80. rokoch minulého storočia prešli rozsiahlym vývojom a v súčasnosti, keď sú formulované najmä ako akrylátové náterové hmoty s vysokou objemovou koncentráciou pigmentu, sa už zbavili svojich pôvodných necností ako neprijateľného lesku a pomerne zlej paropriepustnosti. Pre svoju dobrú poveternostnú stabilitu, možnosť pestrého vyfarbovania, jednoduchého a bezproblémového spracovania a priaznivú cenu sú tieto farby veľmi obľúbené. Sú typom farieb, ktoré na trhu fasádnych náterových hmôt dominujú.
Disperziu si pre jednoduchosť predstavme ako sústavu veľmi malých až mikroskopických čiastočiek lepkavého polyméru podobajucému žuvačkám rozptýleným vo vode so saponátom. Ak sa voda z disperzie odparuje, disperzia hustne. Čiastočky polyméru sa k sebe približujú, až sa navzájom spoja. Z nánosu disperzie tak vznikne zliaty film, ktorý viaže pigmenty, plnivá a ďalšie zložky farby.
Podobne, ako je to u žuvačky, sú aj častice polyméru v disperzii lepivé len za tepla. Vieme, že za chladu žuvačka tuhne a krehne. Najnižšia teplota, pri ktorej sa z nánosu disperzie po odparení vody ešte vytvorí zliaty film, sa nazýva minimálna filmotvorná teplota (MFT). Pri zasychaní disperzie pod touto teplotou z nej vzniká len prášok bez viazacích schopností ako keby vyschol piesok. MFT je pre každú disperziu charakteristická. Pre výrobu fasádnych náterových hmôt sa väčšinou používajú disperzie s MFT do 5 ° C .
Ďalšia veličina, na ktorej hodnote závisia vlastnosti náterových hmôt s filmotvorným väzivom, je objemová koncentrácia pigmentu (OKP). OKP sprostredkuje predstavu, aký je obsah pigmentov a plnív v zaschnutom nátere v pomere k obsahu väziva. Ak je ho veľa (nízka OKP), pigment v ňom "pláva" a náter vytvorí uzavretý povlak, ktorého vlastnosti sú dané hlavne vlastnosťami väziva. Takéto boli latexové nátery v 70. rokoch minulého storočia, lesklé, gumové a nepriepustné. Ak je väziva málo (vysoká OKP), častice pigmentu sú k sebe spojené len na miestach, kde sa navzájom dotýkajú. Takýto náter je mikroporézny, a preto priedušný a matný. Dobre vyhovuje väčšine technickým aj estetickým požiadavkám kladeným na fasádne farby. Tento vývoj bol umožnený rozvojom výroby akrylových a styrén-akrylových disperzií, ktoré z oblasti fasádnych náterov vytlačili menej vhodné väzivá na báze polyvinylacetátu.
Náter disperznou fasádnou farbou je hydrofóbny a pomerne málo nasiakavý vodou. Vodo odpudivosť sa ale prejaví zo začiatku až po zapršaní náteru. Počas schnutia náteru sa z disperzného prostredia odparila voda, ale tenzidový systém (saponátový) v ňom zostal. Kým sa z náteru nevyplaví, je náter vodou zmáčateľný.
Dnešné disperzné fasádne farby vynikajú oproti vápenným a silikátovým, širšou paletou odtieňov, do ktorých môžu byť sfarbené. Ich väzivo totiž ľahko viaže aj veľké množstvo mikronizovaných minerálnych pigmentov alebo jemných organických pigmentov. Svetlo stálosť odtieňov pritom už nie je negatívne ovplyvňovaná zožltnutím väzivá ako v minulosti. Akryláty majú vynikajúcu odolnosť proti namáhaniu svetelným aj UV žiarením. Takisto ich hydrolytická stálosť je veľmi dobrá. Súhrn týchto vlastností je predpokladom ich dobrej stability proti vplyvom počasia.
