Vápenné nátery

Najstaršou fasádnou náterovou hmotou bolo vápenné mlieko, ktorým sa tak povediac bielilo. Pripravovalo sa zriedením odležanej vápennej kaše vodou. Z chemického hľadiska je to riedka suspenzia hydroxidu vápenatého a vody. Hydroxid vápenatý počas schnutia náteru reaguje so vzdušným oxidom uhličitým za vzniku uhličitanu vápenatého, ktorý sa stane súčasťou náteru.

Nanášanie vápenného mlieka na omietku, alebo aj ostré murivo, sa vykonávalo buď štetkou, alebo striekaním. Na striekanie sa používali metly. Namočenou metlou sa kleplo o palicu tak, že mlieko prsklo na stenu. Takto sa mohol bieliť aj veľmi členitý povrch ostro nahodených omietok. Pre dobrú väzbu k podkladu je potrebné, aby podklad bol čistý a dobre prevlhčený. Ak sa náter vápnom vykoná na suchý podklad, je zvlášť za suchého a teplého počasia veľké riziko, že vápno nezreaguje, ale len uschne. Výsledný náter potom spráškuje. Sprášenie náteru sa ľahko spozná jeho otrením rúk, ktoré nám pokrieduje.

Čisto vápenný náter nemával dobrú trvanlivosť. Pre zlepšenie životnosti sa preto vylepšoval modifikačnými prísadami, ktoré zlepšovali jeho priľnavosť k podkladu a znižovali jeho nasiakavosť. Historicky najznámejšie sú kazeín a ľanový olej alebo fermež. Olejom modifikované niekoľkonásobné vápenné nátery sa označovali ako vápenné líčka. Dnes sa k modifikácii náterov používajú akrylátové disperzie.