Vápenné farby

Doteraz bolo hovorené o vápenných náteroch bielej, resp. prírodnej, farby. Estetické cítenie ale často vyžaduje skrášlenie povrchu fasád pestrou farbou. Nátery preto boli odnepamäti prifarbované prísadou pigmentov. V dávnych časoch to boli predovšetkým hlinky, prírodné zemité a ľahko vyrobiteľné syntetické pigmenty ako napr. drevné uhlie alebo drvená červená tehla. S rozvojom priemyselnej veľkovýroby pigmentov v 19. stor. začali byť dostupné rôzne železité žlte, červene a čiernidlá, zelený chromoxid, modrá šmolka a mnohé ďalšie.

Pigmentované vápenné nátery a riedke malty sú tými najstaršími spôsobmi farbenia priečelí stavieb. Ich problémom však vždy bola obmedzená sacia sila vápna. Schopné bolo dostatočne viazať len malé množstvo pigmentov. Ak sa požadoval náter sýteho tónu, bolo veľké riziko, že pigmenty budú z náteru "krvácať", to je že sa budú vyplavovať a znečisťovať nižšie položené plochy fasády.

Moderné vápenné farby sú preto už systémom podstatne zložitejšie ako pigmentované vápenné nátery. Okrem vápennej kaše a pigmentov obsahujú ešte doplnkové organické spojivá, väčšinou nie menej ako 2% polymérnej disperzie. Ďalej obsahujú jemné plnivá a systém radu modifikačných prísad, ktoré obmedzujú náchylnosť náteru k praskaniu. Avšak aj u týchto farieb stále zostáva ich životnosť limitovaná vlastnosťami hlavného spojiva - vápna.